Posledné roky nám to neklape, presne povedané, posledné 4 roky … vtedy som zistila jeho neveru (vraj sa to nestalo, ale inštinkt je inštinkt). Minimálne šlo o náklonnosť k inej žene. A to sakra bolí.
Áno, vraví sa, že za vzťah sú zodpovední obaja a ak to neklape, tak vina je tiež na oboch stranách. Áno, súhlasím. Avšak miera zavinenia sa môže líšiť. Ja to cítim tak, že u nás tak 30% moja vina.
Ešte dva roky po tom incidente som sa snažila byť dobrou ženou, pestovať náš vzťah, rozprávať sa, odbúravať veci a chovanie, ktoré sa mu nepáčilo. ALE … robila som to kvôli nemu! A nie kvôli sebe. Dva roky som sa necítila byť vo svojej koži, ani som nebola šťastná. Späť sa mi nedostávalo skoro nič. Pochopila som, že pre neho som „už len“ matka jeho detí (kto je viac???), kuchárka (ktorá aj tak nie je v tom moc dobrá – jeho slová), upratovačka (tiež nič moc), práčka (ok, to zapne aj on niekedy), „žehlička“ (ktorá má neožehlené aj dva týždne) …. no neschopná žena…
Dva roky ho nezaujíma ako sa mám, ako sa mi darí, kam idem, kde budem …. a vôbec či som šťastná. Stali sa z nás cudzinci v jednom byte. Tohto muža nepoznám, hoci vyzerá zovňajškom ako ten môj.
Plakala som, veľmi som plakala. Moja duša a srdce to nechápali. Myslela som si, že som fakt nemožná. On ma nemiluje. Chodilo mi hlavou. NE-MI-LU-JE …
Mám sa vôbec ja rada? Prečo nie som spokojná, keď hrám rolu, ktorá sa odo mňa vyžaduje? Prečo ma NE-MI-LU-JE.
Veď predsa všetko vybavím, nakúpim, deti vyberiem, navarím, … aj tak nestačí. Čo ešte? Preblesklo mi hlavou, asi chce byť súčasťou a ja ho nezapájam, lebo som samostatná…. Skúsila som to aj tak. Dávala som mu úlohy, prosím ťa nakúp, prosím ťa, vybav toto, hento…. Ani to nepomohlo.
Vyslovila som to slovo… Chcem ROZVOD. Toto nikam nevedie, láska sa nedá kúpiť ani vynútiť a tá moja láska k nemu už tiež vyprchala. Nedá sa donekonečna ľúbiť človeka, ktorý vám nič nedáva.
Prišiel ten deň, keď som si v schránke našla žltý papierik. Adresa odosielateľa: Okresný súd. Zahmlilo sa mi pred očami. On to podal, on to podal… a nič mi nepovedal…
Hneď som to na neho vybalila, emócie boli silné. „Ty si to podal a ani mi to nepovieš? To takéto prekvapenia? Či si naozaj tak zbabelý?“ Jeho odpoveď ma už neprekvapovala „Myslel som si, že to presne takto chceš!“
Zase len myslí a myslí za druhých, čo takto začať KO-MU-NI-KO-VAŤ !
Tak a začína sa kolotoč menom rozvod. 15 rokov sa skončí na 10 minútovom pojednávaní. Bolí to, nebudem vravieť, že nie. Ale na druhej strane viem, že mi bude dobre. Časom. Bojím sa, ale ani neviem povedať čoho. Možno len toho neznámeho. Teším sa, že budem žiť tak ako chcem. Nemusím nikoho o nič prosiť, spravím si veci podľa seba.
Niekde som čítala, že emočné vypätie pri rozvode je druhé najsilnejšie aké môžete zažiť, je to definované ako druhá najväčšia bolesť a smútok.
Ak sa nachádzate aj vy v tomto kolotoči, vedzte, že to raz skončí a vyjde slnko. Po búrke predsa vždy zasvieti slnko. Plačte, ak to tak cítite. Nie je to slabosť, čistí to dušu. Rozprávajte o tom každému, ak to potrebujete. A hlavne nehanbite sa!!! Práve naopak, sme skvelé, že z nefungujúceho vzťahu odchádzame, pretože si uvedomujeme, že máme právo byť šťastné. Každý človek má na to právo.
PS. Som rozvedená, celé to trvalo dva mesiace od podania návrhu. Je to jednoduchšie, lacnejšie a rýchlejšie ako svadba. Jediné, v čom je rozdiel, že nedostanete od rodiny dary (3 hriankovače, 2 žehličky a pod.) ale dostanete najväčší dar od samotného života, svoju SLOBODU a SEBA.
