Pred pár rokmi som v koučovacom kresle mala klientku, ktorá si dovolím tvrdiť, že zmenila môj život. Prehodili sme zopár viet o počasí a zápche v meste, uvarila som jej kávu. Po pár „oťukávacích“ vetách a mojich otázkach rezignovane zložila ruky do lona a s povzdychom povedala… „Ale veď ja chcem byť len šťastná!“ Privrela oči a pozrela sa do okna. „Čo pre Vás znamená byť šťastná? Čo by sa muselo stať aby ste boli šťastná?“ spýtala som sa potichu. „No to neviem!“ vyhŕkla znepokojene…..
Som presvedčená, že mnoho ľudí premárni život hľadaním životného šťastia. Stratí čas zamýšľaním sa, že som teraz šťastný, alebo nie. Prípadne chce byť šťastný ešte o trošku viac. Ak patríte do tejto skupinky ľudí a máte chuť s tým skoncovať… ponúkam návod…
„Požičiam si tvoju víziu“
Ak nemáme v živote svoj smer „Kam kráčam?“ často si požičiame cudzí. Uveríme mu a prehlásime ho za svoj vlastný. Ideálne čerpáme z časopisu, fejsbúku, telky… prípadne od susedov. A tak držíme diétu ako kolegyňa v práci, ideme na dovolenku ako Betka od susedov (lebo fotky na FB vyzerali naozaj bombovo), postavíme si dom v najdrahšej štvrti, začneme pracovať pre super najlepšiu firmu, deti dáme do najlepších škôl… To je prvý level ľudí. Existuje však ešte aj druhý. Ten vyšší stupeň sú tí, ktorí potrebujú byť o krok pred konkurenciou. Držia o trochu lepšiu diétu (novinka z Ameriky), dovolenkovú destináciu posunú o pár hodín letu ďalej ako Betka, dom si postavia ešte v o trochu drahšej štvrti, firmu si vyberú podľa najlepšieho ratingu, a samozrejme na deti trošku pritlačia …. veď aby niečo v živote znamenali…. tak z najlepšej školy bežia do najlepšej jazykovej školy a pre istotu si zaplatia súkromné hodiny klavíru….
Všetko si starostlivo kontrolujú… Či sa realita podľa stanoveného plánu plní a či po ceste nevznikajú odchýlky. Ako zázrakom, všetko ide ako po masle… Len to šťastie akosi necítia. Akosi očakávali návaly radosti a neskutočný pocit šťastia … A nič … prázdno! A tak trošku pridajú na otáčkach, veeeď „Asi sa málo snažím!“ A stále nič… Pocit extázy sa nedostavil. „Som nanič – osud mi nepraje!“
Často sa zasypú tonami výčitiek a posudzovaním seba samých, ako si to nezaslúžia. Prípadne akí sú chudáci. A tak s matrixu častokrát načítajú novú víziu, za ktorou sa budú nasledujúce roky uháňať. A pocit pokoja a mieru stále nikde! A čo sa vlastne stalo? „Len“ nepočúvali samých seba! Nenasledovali svoje srdce. Nešili svojou cestou. Namiesto tomu aby verili svojmu vnútornému kompasu, uverili v cudzie vízie….
„Šťastie je ružové“
Skúste sa pýtať ľudí ako vyzerá životné šťastie. Odpovede budú väčšinou plus mínus rovnaké. Dobrá práca, finančná hojnosť, kvalitné rodinné vzťahy, priatelia, zdravie… Áno súhlasím… Čo ma však naučila moja prax je: Ak má človek pomyslené všetko – začne sa nudiť. A tak z čistej pasie si niečo vymyslí. Častokrát je to niečo nelogické. Aby energia prúdila… Aby sa vecí dali do pohybu. Všimli ste si aj vy tento životný kolotoč? A tak z čistej nudy, vymyslia niečo čo im prinesie smútok, nešťastie a bolesť…
Ja mám postoj k životnému šťastiu tak trochu iný, ako len ružový. Kto povedal, že smútok je zlý? Kto nás naprogramoval tak, že choroba je nepriateľ. Kto rozhodol, že rozchody bolia a sú úplne neprípustné. Áno súhlasím, že ani nešťastie, bolesť ani smútok pre nás ľudí nie sú príjemné. No… sú dočasné. Niečo, čo pominie. A keď sme dostatočne vnímaví tieto emócie vedia byť nesmierne poučné. V smútku sa dostávame k sebe samému. V bolesti sa dotýkame svojej „duše“. Tieto chvíle nám ponúkajú možnosť spoznať sa. Vybrať sa na rande so sebou samým. „Čo je pre mňa v živote skutočne dôležité?“
Nie, nezľahčujem svetové nešťastie. Vojny, hlad ani choré detičky. Skôr hovorím o našich osobných „malých“ nešťastiach. Ktoré sa nám v chvíli keď sa dejú zdajú obrovské a neriešiteľné.
Prijala som, že pre mňa šťastie neznamená len krásne chvíle radosti, keď sa všetko darí a život ide akosi sám – po masle. Prijala som svoje obdobia smútku a nespokojnosti ako svoje šťastie. Sú to moje témy, ktoré mám vyriešiť. Sú to moje učiteľky, ktoré ma posúvajú vpred. Sú to chvíle, keď sa vydávam na rande so svojom bolesťou a paradoxne vďaka nej rastiem, silniem a predovšetkým sa poznávam…. Možno to znie akosi ezotericky … no pochopila som, že mojím šťastím v živote je okrem chvíľ radosti zažívať aj spomínané … (pre niekoho možno nechcené) emócie. Veď iba ak poznáme tmu, vieme sa tešiť zo svetla
Tak kde je …. ten návod?
Ak ste sa pustili do čítania článku s cieľom dostať návod… Asi vás tak trošku sklamem. Na druhej strane, som presvedčená, že mnohým z vás som návod dala…Prikladám zopár tipov, ktoré pri riešení tohto rébusu hľadanie životného šťastia pomáhajú mne. A dovolím si tvrdiť, že aj ľuďom okolo mňa.
- Choďte po svojej vlastne ceste – inak prídete do slepej uličky
- Ak nemáte víziu, nechcite ju nasilu – prijmite aj to, že momentálne nemám víziu – no idem po vlastnej ceste
- Prijmite do svojho života aj obdobie smútku a pocity zmaru – sú to skratky k nájdeniu seba samého
- Načúvajte si
- Skúste prestať hrať hru „Moje je lepšie ako tvoje“ – tá totiž nemá víťaza
Klientka dopila posledné dúšky kávy. Uprene na mňa 3 sekundy hľadela. S odhodlaním tigra sa postavila. „Idem sa teda hľadať, pochopila som…“ A na sklo v kúpeľni si nalepím papierik s nápisom: „Čo môžem urobiť dnes preto, aby som sa priblížila k svojmu vlastnému šťastiu“. Šťastie je o rozhodnutí.
