V pondelok som stretla jednu maminku, išla so svojou dcérou asi vo veku osem rokov. Bolo vidno, že idú zo školy. Mamina pôsobila vyčerpane, avšak jej dieťa sršalo energiou. „Asi je toho na ňu veľa.“ pomyslela som si. „Zrejme má za sebou náročný deň, možno riešila nejaký problém v práci, možno rozmýšľa, čo ju dnes ešte čaká a ako to do večera ustojí.“ zamýšľala som sa ďalej.
Mama okrem svojej kabelky (ktorú teda my ženy dokážeme mať riadne napratanú, aspoň 1 giga prepotrebných vecí) niesla aj nákup, dcérinu školskú tašku a tašku z nejakého krúžku. Dcéra išla naprázdno, teda nie úplne, v ruke mala mobil. Toto je častý obraz dnešnej doby, keď sa rodič stáva sluhom, otrokom svojich detí, pretože deťom treba dať predsa všetko!
Bežné obrazy v domácnosti sú, že stačí, ak si dieťa niečo zapraje a mama alebo otec už bežia jeho želanie splniť. Stačí, že zakričí na svojho sluhu: “Mamiiiii, som smädný…!“ A sluha odloží všetko, čo práve robí, uteká dať svojmu pánovi piť, veď predsa na „zelenom psovi“ čítal, že dehydratácia je veľmi veľmi nebezpečná, dokonca smrteľná!
Svojmu pánovi chystá sluha veci, odkladá bordel, ktorý urobí, robí projekty do školy, prihrieva jedlo, vozí ho do a zo školy, hoci škola je dve ulice od domu, umýva mu zuby, pomáha s obliekaním, kupuje mu veci, ktoré sú práve in, aby sa pán necítil menejcenne. Ak ste sa v tomto nenašli, GRATULUJEM, ste priateľom svojho dieťaťa, nie jeho sluhom.
Aj moje dieťa to skúša. „Mami, som smädná!“ zaznelo v nedeľu, keď pozerala rozprávku. Sedela som vedľa nej a v duchu som zvažovala ako sa zachovám, je smädná ona, nie ja. Do kuchyne to ma rovnako ďaleko ako ja. Vodu si načapovať vie a v neposlednom rade, predsa nechcem, byť jej sluhom. Hovorím jej: „Zlatko, tak si choď do kuchyne nabrať vodu, to zvládneš.“ „A mami, nemôžeš ísť ty?“ skúsila. „No môžem, ale ja nie som teraz smädná. Ty si. Chápem, že je to pre teba pohodlnejšie, keď pôjdem ja, avšak ja viem, že ty to isto zvládneš. Keď budem smädná ja, pôjdem si tiež nabrať sama.“ Od tohto momentu, keď cíti smäd, ide si vodu vziať sama a už neskúša.
Deti sú malé mršky a oni dobre vedia ako na nás. Avšak skúsme situácie rozlišovať a čo zvládnu samé nechať spraviť ich. Myslím si, že aj príprava do školy od druhého ročníka (myslím na základnej škole) by mala byť výlučne v zodpovednosti detí. Do kedy sa s vami rodičia učili? Alebo učili sa s vami vôbec? Ja si pamätám, že tak možno prvý polrok v prvom ročníku. Potom len na moje požiadanie, keď som niečo nevedela. A táto generácia detí je oveľa šikovnejšia, oni to isto zvládnu.
Samozrejme podporujme ich, chváľme, dôverujme im. Dá im to do života určite viac, ako keď budeme robiť všetko za nich a slúžiť im. V tomto prípade platí, že menej je viac!
